Svet Prekliatych na Blog.cz

Prepáčte že ďalšia časť trvá tak dlho ale mam brigádu a je to vyčerpávajúce keď prídem domov nemám čas písať takže poprosím o strpenie čoskoro niečo pribudne a vážne by ste mohli zahlasovať v ankete nieje to až tak ťažké :D

Gabriel je mierne nesvoj z udalostí minulého večera a to ešte nevie koľko neočakávaných prekvapení ho ešte čaká.

P.S.Hlasujte v ankete.

Silný čarodej ktorého Kalam našiel na svojich cestách. Vzal chlapca zo sebou a spravil z neho svojho sluhu.

Natiel má dar vidieť všetko nadprirodzené vo svojej skutočnej podobe. Preto pri svojom pánovi musí nosiť šatku ktorú sám očaroval aby cez ňu vydeľ ale nie skutočnú pánovu tvár.

Damnarove skladby z prvej čast.

Jeden z posledných starých ktorý zostali vo svete ľudí.

Je však znudený životom a hlavne ľuďmi. Sledoval ich vývoj a odsudzuje celú civilizáciu na zánik.

Je vlastníkom kroniky do ktorej zapisuje všetky legendy ktoré sa mu dostanú do uší a sú pravdivé. Jedine táto kronika obsahuje tajomstvo zrodu upírov.

Jeho oči prezrádzali že v ňom blčí oheň a zviera dosial spútané sa oslobodilo z reťazí a priam šialene túžilo po krvi.

Nebránil sa tomu, a ona bola odsúdená na zánik hneď ako mu prvý krát podľahla.

Z jej úst sa vydral výkrik plný zúfalstva. Snažila sa utiecť, no všetko bolo márne. Jednou rukou ju chytil za krk a donútil ju znova si ľahnúť. Pozrel sa jej hlboko do očí. "Tíško maličká." Jeho hlboké, studené, tmavé modré oči ju uchvátili do svojho sveta. Už sa nevzpierala. Sklonil sa k jej krku. Biele smrtiace tesáky sa pomaly a bolestne zabárali do jej kože. Bolo počuť zapraskanie kože a mäsa ktoré sa podalo jeho zubom. Dovolil jej posledný krát výkrik plný hrôzy. Potom všetko utíchlo bolo počuť len tiché krvilačné kŕmenie sa šelmy.

Skôr ako znej vypil všetko zo sebazaprením znova uväznil to zviera a vrátil sa civilizovaný aristokrat. Vzal pohár zo stolíka a naplnil ho po okraj krvou.

Nevrátil sa do svojho kresla teraz jej chcel byt nablízku. Pach smrti ju robil tak krásnou ako zaživa byt nemohla.

Oprel sa o čelo postele, nohy mal pokrčené a na nich položené ruky v ktorých zvieral pohár. Krútil ním a sledoval tu tekutinu.

Možno to bolo nemiestne no aj tento netvor s tvárou anjela mal niekoho kto mu bol oddaný a znášal jeho chovanie.

Ako sedel užívajúc si smrti okolo seba a konečne jeho vytúženého ticha ktoré ona tak hlúpo narušila. Znova bol vyrušený, no nemal chuť toho opovážlivca trestať. Ožiarilo ho svetlo z chodby keď po jemnom zaklopaní vošiel do miestnosti muž.

"Môj pane??" pýtal sa na prahu dverí žiadajúc tak o povolenie vstupu. Či možno overenie že je skutočne tam. Muž ktorý vkročil do miestnosti mal oči zahalené šatkou. Nikdy si ju nedával dole. Bol obdarený zrakom ktorý mu dovoľoval vidieť pravdu no jeho pán si neželal aby videl, ako skutočne jeho krásna tvár pôsobí ohavne.

"Pod. Zbav ma toho to bremena." Ukázal na dievča ležiace bez života.

"Poďte pane už je skoro poludnie mali by ste si oddýchnuť." Vyšiel z dverí na chodbu dávajúc tak slovám naliehavosť.

"Och toľko času som strávil stou maličkou." Začudoval sa no postavil sa a kráčal von z izby. Zažmúril do svetla toľkých sviec na chodbe.

Pomaly kráčali chodbami do inej izby ešte temnejšej pretože postrádala okná. V jej strede bola len rakva čakajúca na svojho majtela. Otvorená lákajúca mäkkým hodvábom no odpudzujúca svojou tesnosťou. Nenávidel ju tak ako ju zbožňoval.

Dvere sa zavreli a miestnosť pohltila tma. Bolo počuť kroky mieriace k rohu izby tam sa zapálila sviečka.

"Môj pane." Pristúpil znova ku nemu a pomohol mu odstrojiť sa. Bolo to jednoduché pomohol mu len z belostnej košele. Odložil ju na stolík, vzal z neho pohár ktorý naň predtým odložil.

Podal ho svojmu pánovi.

"Povedz Natiel. Prečo sa cítim tak prázdny a zúfalý???"

"Preto lebo nik sa nevyrovná múdrosti, hĺbke a krehkosti vašej mysle a podstaty."

Ruku v ktorej nedržal pohár zdvihol a jej chrbtom prešiel po dokonale jemnom a hrejivom Natielovom líci.

"Som vďačný že zostávaš stým netvorom ktorým som sa stal."

"Nemáte byt začo. Je pre mňa šťastie byt po vašom boku."

Usmial sa. Zdvihol pohár k svojim perám. Natiel pozoroval ako sa pohár až obscesne dotkol tých plných pier. Rudá tekutina z pohára stekala do jeho úst. Jeden zblúdilí pramienok vytiekol cez kútik z jeho úst. Natiel si to všimol. Preto keď pán dopil odložil pohár, vytiahol vreckovku a jemným dotykom zotrel pramienok krvi z jeho pier.

Chladné oči jeho pána ho pozorovali, boli v nich jemné iskričky no bol príliš unavený než aby niečo urobil.

Vreckovku opäť skoval. Jeho pán sa otočil k rakve. Zamračil sa na ňu no keď do nej pomaly líhal zaplavila ho vlna vytúženého pokoja.

Ľahol si, zavrel viečka, zahaľujúc tak chladnú krásu svojich očí. Vydýchol a zaspal spánkom mŕtvych.

Takmer na druhom konci kontinentu v starom hrade vysoko v horách sa nachádzala izba ponorená do tmy. Ponorená v tme aj keď vonku bol nádherný slnečný deň. Akoby sa v nej niekto skríkal pred svetom. Či pred realitou toho skazeného sveta??? Nemožno to povedať z istotou presne tak ako či je jej majiteľ skutočne prízrak z dávnej minulosti. Alebo len obyčajný človek nenávidiaci túto dobu tak ako svoj osud.

Čo bola pravda vedel len on. A možno niečo tušil aj oklný svet. No táto doba je plná slepcov a neveriacich.

Sedel v pohodlnom kresle. Poza v akej sedel však pôsobila v porovnaním z jeho oblečením a zo samou izbou až vulgárne.

Ľavú nohu mal pokrčenú. Bosé chodidlo sa zabáralo do mäkkého kresla. O koleno mal opretý lakeť ľavej ruky, dlaňou sa držal vzadu za krk, akoby sa snažil pred svetom skryt niečo o čom vedel len on sám. Bradou sa opieral o jemné zápästie, upieral zrak do temnoty a sledoval niečo čo mohol azda vidieť len on sám. Pramene dlhých vlasou mu padali okolo tváre ako závoj. Ich farba bola farbou medi no v tej tme boli tmavé ako sama noc.

V pravej ruke držal pohár z vínom bol do poli prázdny, možno do poly plný, tmavej rudej tekutiny. Ledabolo ho opieral o nohu. Bolo mu jedno že jedna malá zblúdilá kvapka tiekla po čírom skle. Pomaly sa kĺzala dole až skončila svoju pút a vpila sa do čiernych nohavíc.

No on si to nevšímal. Bol natoľko zahĺbený do svojich myšlienok, priam sa v nich utápal.

Boli to myšlienky plné bolesti a utrpenia. Z nepochopenia sveta a z netolerancie ktorá bola hlboko zanorená v nevidiacich ľuďoch. Myšlienky plné odporu k niečomu takému ako boli tí ľudia tam vonku za stenami jeho tmavej izby.

Tam v tme boli ukryté tajomstvá ktoré nemal nik odhaliť. Tam kde upieral svoj zrak sa čosi pohlo. Zašuchorili prikrývky. Usmial sa zlým, pohŕdavým úsmevom. Jeho oči v tej tme akoby začali žhnút. Pohol sa. V tom pohybe bola poznať akási strnulosť. Či skôr možno unudenosť, alebo nutnosť. Položil pohár na stolík. Kvôli tomu sa musel celý nakloniť. Zo stolíka vzal syrky a zapálil sviečku. Jej plameň jemne osvetlil izbu. Odhalil tak dievča ležiace na posteli. Červený hodváb prikrývok vôbec nesedel k jej tmavej pokožke a plavým vlasom. Dievča sa prebralo pohľadom vyhľadalo muža sediaceho v kresle.

Usmiala sa. No jeho ten úsmev vôbec nelákal skôr bol preň odpudivý. Potom dievča prehovorilo a narušilo tak ticho ktoré tak miloval. "Deje sa niečo????"

Uprene na ňu hľadel. Neznamenala pre neho nič. Ani len to nič nebolo v porovnaní s ňou zbytočnosť tak ako ona. Nevedel jej meno, popravde ani to nechcel vedieť.

Sledoval jej nahé telo. Snažil sa vybaviť aké bolo brat si to telo. No nemohol si spomenúť.

Vôbec ho nepriťahovala nepripadala mu neodolateľná. Aj tak sa na ňu musel dívať. Niečo v jeho vnútri ho k tomu nútilo. Snažil sa zachytiť podstatu toho pocitu.

Keď sa mu to podarilo úsmev na jeho tvári sa zmenil. Prešiel si jazykom po perách. Vydeľ ako dievčine zaiskrilo v očiach, počul ako sa jej rozbúchalo srdce.

To ho navnadilo ešte viac. Úsmev sa rozšíril. Pomaly sa postavil z kresla. Najskôr dal dole lávu nohu, až potom sa rukami zaprel o opierky a postavil sa úplne. Pomalým ladným krokom sa plížil k posteli nespúšťajúc oči z dievčiny. Sadol si na posteľ, odhrnul jej vlasy z krku.

"Nič len akosi som vyhladol." Zašepkal. Dievča sa túžobne usmialo.

No on odhodil masku civilizovanosti. Jeho tvár sa skrivila v krvilačnosti jeho úsmevu.

Jazyk znova prešiel po perách tie sa jemne od seba odialili a z poza nich sa leskli biele tesáky.

Naklonil hlavu na stranu ako divoká šelma skúmajúca svoju obeť.

"Gabriel!!" zúfalo skríkol. Menovaný sa strhol a pribehol k posteli Damnara ktorý spal a očividne mal nočnú moru. Zmietal sa na posteli, plakal a dookola kričal upírovo meno. Posadil sa na posteľ a zatriasol ním. "Dam no tak preber sa."

Nič chlapec ďalej spal a nariekal. Upír zavrčal. Kľakol si na posteľ, pritiahol chlapca k sebe a objal ho. "Pššš." Hladil ho po chrbte a kolísal sa sním ako z malým dieťaťom. Zrejme to zabralo pretože sa chlapec utíšil. Po chvíľke sa prebral. Upír cítil ako stuhol.

"Čo??" spýtal sa nechápavo.

"Nočná mora predpokladám." Odvetil mu stále ukludňujúcim hlasom.

Chlapec sa od neho o kúsok odtiahol, vypleštil na neho neveriaco oči. "Ty....TY žiješ!!" vykríkol z úľavou. Vrhol sa na neho až ho povalil a drvil ho v objatí. "Bol to tak živý sen. Utekal som takými chodbami, hľadal som ta, prišiel som neskoro a ty si zomrel." Huhlal mu nezrozumiteľne do košele. "Vravel si mi dačo po taliansky a dal si mi taký divný meč. A zomrel si Gabriel. Rozpadol si sa na prach. Skoro som zomrel."

"Pššš. Ukludni sa bol to len sen všetko je v poriadku jasné. Nič sa nedej, nerozpadol som sa na prach. Žijem. Som tu tak klud."

"Ja viem len bolo to tak skutočné."

"Vravel si že som ti niečo povedal po Taliansky a ty si mi rozumel a odpovedal."

"Áno."

"Tak to bol len sen. Veď ty po taliansky nevieš." Zasmial sa upír.

"Hej tak prečo sa mi niečo také snívalo??"

"Pamätáš čo som vravel??"

"Nie." Priznal sa, už bol kludný a tak ho upír pustil a posadil sa trochu ďalej.

"Tak vidíš ako vieš že to bola taliančina??"

"Povedz mi niečo po taliansky." Nevzdával sa čarodejník.

"Tu sei pazzo, ma almeno è divertente." Zasmial sa Gabriel a jemu hneď došlo že to nebolo nič extra lichotivé.

"Čo si vravel??" spýtal sa ho.

"Keď na to prídeš budem ta učiť taliansky."

"Dobre." Založil ruky na hrudi a nafúkol oduto líca.

"Chceš povedať že pri mne cítiš??" spýtal sa prekvapene. Dam sa zamyslel, medzi obočím sa mu utvorila hlboká vráska, našpúlil pery, uprene sa zadíval na upíra.

"K tebe niečo cítim. Zachránil si mi život, si môj priateľ. Ja nedokážem cítiť lásku k žene, no toto je iné. Som ti dlžný svoj život keby si potreboval dal by som ti všetku krv v tele, dal by som ti svoju dušu, celý môj život je len tvoj." Ako vravel stále sa svojimi hnedými očami pozeral do tých temných ako hlbiny mora.

"Niekedy ma tvoja oddanosť až desí." Priznal sa mu upír.

"Prečo??"

"Neviem čo znamená, nechápem prečo si mi tak oddaný a hlavne bojím sa aby ta to nepriviedlo do záhuby."

"Všetko má svoj význam. A ničoho sa nemusíš báť pokým budeme dvaja všetko sa dá zvládnuť." Usmial sa na neho bezstarostne.

"Ako sa ta pieseň volá?" odviedol rozhovor radšej na inú tému.

"Kiss the rain." Usmial sa a znova zatvoril oči.

"Prečo??" zas tá otravná otázka.

Dam dohral posledné tóny piesne a uprel svoje hnedé oči na Gabriela. "Nikdy som nikoho iného ako dážď nepobozkal."

"Ako to myslíš??" vo chvíľach ako je táto sa v chlapcových slovách strácal.

"Jednoducho, keď prší rád sa pozerám na nebo a vtedy bozkávam dážď." Zasmial sa.

"Myslel som že ako je možné že si nikoho iného nepobozkal??"

"Nemal som koho bozkávať. Nik som ňou nevydržal toľko času ako ty alebo dážď." Rozjarene sa zasmial a Gabriela zaskočila jeho zmena nálady. Takéto výkyvy boli u neho dosť časté.

Damnare sa postavil, úsmev mu zmrzol na tvári, klavír sa vyparil a jemu sa podlomili kolená. Gabriel ho len na poslednú chvíľu zachytil aby nespadol na zem. Jeho tvár bola biela akoby vydeľ smrť, plytko dýchal a na čele mal studený pot. Gabriel ho rýchlo uložil do postele.

"Dam čo sa deje??" spýtal sa z veľkou dávkou starosti v hlase.

"Nič len som to dnes asi prehnal z kúzlami. Heh už to nie je ako zamlada." Zasmial sa svojmu chabému vtipu. "Potrebujem si len pospať." Zamumlal už zo zatvorenými očami. Gabriel sa len pousmial, prikryl už spiaceho chlapca a sám sa usadil do rozpadávajúceho sa kresla. On toľko spánku nepotreboval.

Keď ho pozoroval ako spi, rozmýšľal nad tým čo mu dnes povedal. Bolo to zvláštne že ten veselý chlapec má už vyše 700 rokov a stále sa chová akoby mal 17. No niekedy tak ako dnes mal chvíle kedy sa na ňom jeho vek prejavoval aj celá tiaha toho prekliatia. Nebolo to fér voči nemu uvaliť na neho niečo tak hrozné, z časti bol rád že aspoň pri ňom niečo cíti a z časti to bolo nanajvýš desivé.

"Keby bolo všetko inak, keby som bol niekto iný. Mrzí ma to." Šepkal spiacemu Damnarovi strážiac jeho sny.